09.NP Skaftafell
2009-07-17 (9.den)
NP Skaftafell, južné pobrežie (210km)
Návšteva turistického centra v NP Skaftafell, vychádzka do NP. Po ceste nám začalo pršať, tak sa nám pokazili výhľady na splaz Skaftafellsjökull ľadovca Vatnajökull.
Vodopád Svartifoss sa prepadáva v jednom prúde cez čierne čadičové „varhany“. Podľa nich dostal aj meno – Čierny vodopád.
Mimochodom, pokiaľ pri hlavnej ceste blízko Skaftafellu narazíte na poprehýbané zvyšky akejsi kovovej konštrukcie, tak ide o akési memento, čo príroda dokáže. V 90. rokoch totiž pod ľadovcom vybuchla sopka Grímsvötn a dala do pohybu obrovské masy náhle rozpustenej vody. To, čo je možné pri ceste dodnes vidieť, sú zvyšky povodne robusných mostov, ktoré táto lavína zrolovala a z väčšiny odniesla do mora.
Cesta zaujímavou krajinou, Kirkjubæjarklaustur
Blížime sa k ďalšiemu ľadovcu na juhu - Mýrdalsjökull.
Vík í Mýrdal (cca 300 obyv.), najjužnejšia obec Islandu. Zaujímavosťami sú kostolík na kopci a čierna sopečná pláž, z ktorej sú krásne výhľady na okolité pobrežné skaly, hlavne Reynisdrangar so skalnými ihlami. Skalné ihly vznikli eróznou činnosťou mora.
Nádherné pláže s čiernym vulkanickým pieskom. Mohutné pohorie zjazvené hlbokými údoliami. Medzi nimi zelenajúce sa pastviny a úrodné pôdy. Až do výšky 1,5 km nad všetkým tróni na ľadovci vulkanická Katla. Územie veľkých kontrastov. To je Myrdalur, kraj na samom juhu Islandu.
Na konci malebného údolia rieky Víkurá a na pobreží zálivu leží dedina s takmer 300 obyvateľmi. Obkolesená je vrchmi Reynisfjall (340 m) a Hatta (504 m), ktoré akoby vyrastali priamo z mora. Jej meno je Vík, čo v isladštine znamená záliv, zátoku. Komunikačne je veľmi dobre prístupná, priamo jej stredom prechádza cesta č.1, tzv. Okružná cesta.
Vo Víku bol jeden z prvých kostolov na Islande. V mieste nazývanom Höfdabrekka stál už od 12. storočia, snáď aj skôr. V roku 1924 ho zničila silná búrka. Zostal tam len starý cintorín. Na peknom návrší nad obcou a pod úpätím Hrafnatindaru stojí kostol nový. Bol vybudovaný v rokoch 1930-1934 a vysvätený 14. októbra 1934.
Kúsok za Víkom sme odbočili na cestu 218 k mysu Dyrhólaey. Cesta celkom náročná.
Dyrhólaey – najjužnejšie miesto Islandu, vlastne taký asi 100m vysoký útes, vybiehajúci do oceánu. Skaly útesu sú pokryté hniezdami morských vtákov – čajky (racky) a alky (papuchalky). Alky sa stali dokonca symbolom južného Islandu, aj keď sú dnes prakticky pred vyhubením. V okolí Dyrhólaey sa rozprestierajú nádherné široké pláže, pokryté čiernym sopečným pieskom. Pre Európana, zvyknutého na Stredozemné more, je to niečo velmi neobvyklé.
Na myse sme strávili príjemné večerné hodiny, začalo sa aj vyčasovať
Na ubytovanie v kempe Skógar, to už bolo len kúsok. My v hosteli, ostatní v stanoch. (1450 ISK).
Celý deň bolo zamračené, ale pršalo len chvílu, večer pekný.
Fotografie
